HALLO EVERYBODY!

Here is my recent painting with little text to it called Oil.


Vastness
My wings are heavy suddenly

I can't breath
I can't move
I can't ... you know how does it feel  
It's like one of those bad dreams that I have 

My wings are heavy suddenly

                                                         
                                  PATTI JE MÔJ RIMBAUD
 


                     Bežiace „Kone“ ma odniesli do časopriestoru, kde potrebujeme byť všetci.









                                                                                Nádych, výdych.
                                            Vo vzduchu cítim energiu New Yorku, éter CBGB, posla, legendu.

 
Fyzické telo doslova nalepené v prvej rade na „vlas“ od pódia mi vrie a duša, tá je v sfére, na ktorú neexistuje pomenovanie...

   Patti Smith so svojím bandom vkráča pred burácajúce publikum a ja sa v prvých momentoch „strácam“...
Zrazu predo mnou stojí poet presahujúci dobu a hranice čohokoľvek, usmieva sa, kýva všetkým na pozdrav oblečená v obľúbenom čiernom rozviatom kabáte.

Chvíľka sústredenia, napätia: „Jesus died for somebody’s sins but not mine“ ...
 
   Patti odpálila 5.8. svoj koncert v pražskom divadle Archa v rámci turné k 40. výročiu jej prelomového albumu „Horses“.
Naliehavosť, energia, noblesa, vášeň, vtip, úprimnosť, láska, smútok. Všetko ste mohli precítiť spolu s ňou počas magického večera, kde čas akoby plynul vo viacerých realitách.

Keď hudobný svet strácal Morrisona, Hendrixa, Janis Joplin, vznikali zásadné veci debutového albumu Horses produkovaného Johnom Caleom, nahrané v Electric Lady Studios v New Yorku, ktorý vyšiel v roku 1975. Stal sa kľúčovým faktorom newyorskej punk-rockovej scény so zásadným vplyvom na celé dekády.

V prvom songu „Gloria“ sa prednášaný text, ten legendárny úvod z jej básne „Oath“, postupne vystavia do skladby pôvodne spievanej Van Morrisonom. Kapela v čiernobielom image s Lennym Kayeom, Jay Dee Daughertym, veteránmi ešte z čias Horses, Tonym Sanahanom a  Jackom Petruzzellim šlape od začiatku so šmrncom newyorských čias.

Následnosť piesní kopírovala poradie, aké je aj na doske. Pred každou skladbou nás Patti oboznámila s malým príbehom, ktorý ešte viac vtiahol obecenstvo do atmosféry, kde sa aj srdce na moment zastaví, aby lepšie vnímalo. Všetko bolo navyše umocnené uzavretým, až útulným priestorom klubu a fantastickým zvukom.

„Redondo Beach“ - nikto netancuje ako Patti, skrátka nestarne :)
„Birdland" pôvodne improvizovaná, silná vec inšpirovaná knihou "A Book of Dreams".  
„Free Money“, kde som skoro vyskočila do neba so zovretou päsťou spolu s Patti kričiac  „when we dream it, when we dream it ...“ Myslím na to, ako sa cítila pri písaní tohto textu..

Nastalo otočenie pomyselného vinylu na B stranu a Horses cválajú so svojím posolstvom ďalej.

"Kimberly" - nežný song pomenovaný po jej sestre.
"Break It Up" - kričala som v snahe oslobodiť Morrisonovu dušu.
Nasledoval „Land“ - „The boy was in the hallway drinking a glass of tea
                                From the other end of the hallway a rhythm was generating..“ 
Pred mojimi očami sa mi zjavil stav spoločnosti a hudobnej scény prvej polovice 70. rokov, Chelsea Hotel, idea Johnnyho... Performance, kde ani nedýchate!
„Elegie“ - posledný track albumu bol pôvodne requiem pre Hendrixa nahraný 18. septembra 1975, na výročie jeho smrti. Posledné slová  textu - 'I think it's sad, just too bad, that all our friends can't be with us today'.  No počas rokov poskytol miesto pre pripomenutie si umelcov,  osobných priateľov Patti, ktorí nenávratne odišli.
Lou Reed, Fred Sonic Smith, Brian Jones, Jim Morrison, Jimi Hendrix, Robert Mapplethorpe, Joey Ramone, Dee Dee Ramone, Johnny Ramone, Tomy Ramone...
Mením sa na prach a znovu vstávam.

Oslava výročia Horses, na ktorých sa rokmi sila akoby ešte znásobila, sa mi zdala pre Patti dôležitá hlavne ako ohliadnutie sa umelca, človeka za svojou dobou, v ktorej mala nadčasovú víziu spojenú s obavami o budúci svet ovplyvnený vtedajšími udalosťami a stratami.

Koncert pokračuje posthorseovskou časťou. S výraznými posolstvami, výzvami a kritickým apelom s jasne politickým tónom.

Skladba „Privilege“ /album Easter 1978/ s energiou a hĺbkou, ktorá sa vám dostane do každej bunky.
Kapela začína rozbiehať medley od Velvet Underground - poctu k ich 50. výročiu, kde Patti na chvíľu ustúpi do pozadia a Lenny s ostatnými členmi nás prenesú opäť do klubov NY scény tak výraznej vo svojej dobe..
„Southern Cross“ /album Gone Again 1996/ si Patti zahrá na akustiku za doprovodu éterického vokálu Tonyho Shanahana..
„Because The Night“ /album Easter 1978/ rozpumpuje okamžite každého v sále, spoločne rozprestierame vibrácie lásky, ktoré kedysi venovala svojmu mužovi Fredovi Sonic Smithovi.
„People Have The Power“ /album Dream of Life 1988/ napísaná spolu s Fredom sa stala hymnou slobody. Patti ju vysiela k nám so silou šamanky, s obavami umelca, človeka úprimne neľahostajného k osudu novej generácie. Nutnosť uvedomenia si vlastnej slobody, sily žiť svoj život, nebyť ovladaný, mať silu snívať.
Poslednou skladbou v setliste „ My Generation“ /pôvodne od The Who/, kde publikum šalelo, Patti znovu zotrela celých 40 rokov svojou energiou a sviežou expresiou podaného textu. V symbolickom akte pretrhala na záver struny elektrickej gitary, ktorá by mala byť jedinou zbraňou, ktorou môžeme bojovať za lepší svet a pobozkala gitaru.
Nakoniec spolu s celým sálom zaspievala za doprovodu poslednej kvíliacej neroztrhnutej struny Happy Birthday svojmu synovi Jacksonovi, ktorý ten deň oslávil 33. narodeniny. Go mama!

   Patti Smith vo svojej práci prepája všetky umelecké polia. Neúnavne, zanietene a presvedčene nasleduje sen života. Inšpiruje, bojuje a učí nás, ako sa nebáť ísť za ním a nezabúdať pritom na svet okolo nás.

Tak ako hovorí: „Come on motherfuckers“ !

 
Patti, si môj Rimbaud.